2. kapitola
Cesta do Malkécie bola skutočne dlhá. Všetko sa komplikovalo tým, že sme mohli napredovať len cez deň. V noci sme buď prenocovali v nejakom hostinci, alebo sa schovávali v jaskyniach či hustých lesoch. Nemohli sme riskovať, že ma ktorákoľvek bytosť, či už elf alebo víla, uvidí na mesačnom svite.
Z Tigrej zeme sme vyrazili smerom na severovýchod do Nikré, krajiny víl. Nikré je nádherná krajina s obrovským diamantovým jazerom, kde sídlia nymfy, obkoleseným hustými lesmi plnými lesných víl. Ďalej sme pokračovali Východným kniežactvom leva, kde nás ľudia s radosťou privítali hlavne kvôli Torronovmu pôvodu. Ľudia tu žijú podobne ako v Tigrej zemi spolu s levmi a ctia si ich ako svojich ochrancov. Jediný rozdiel je vo vzťahoch medzi nimi. V Tigrej zemi sa totiž myseľ človeka a tigra navzájom dotkne a vzniká medzi nimi silné puto. Tiger je odvtedy človeku bližší ako rodina, je jeho súčasťou.
Samozrejme oveľa kratšie by nám cesta trvala, keby sme šli cez Koron a Veľké južné kniežactvo draka, ale v Korone neustále zúri vojna medzi ním a jeho západným susedom Godronom o hraničné územia, je teda rozumnejšie sa im obom vyhnúť. Veľké kniežactvo draka je zas príliš strážené. Je takmer nemožné krajinou nepozorovane prejsť, pretože dračí jazdci striehnu na každom kroku a vďaka tomu je Veľké južné kniežactvo draka najbezpečnejšou krajinou v celej Sedire Nibis, teda až na Malkéciu. Tam sa dostane veru málokto. Je chránená silnou mágiou.
Veľkou okľukou sme teda prešli cez Východné kniežactvo leva a konečne vkročili na územie Severného kniežactva jednorožca, našu poslednú zástavku pred Malkéciou. O tejto krajine som snívala už ako malá, je známa svojimi zasneženými lesmi a malými zamrznutými jazerami. V lesom tu, ako inak, žijú posledné jednorožce. Niekoľko z nich sme s Torronom zahliadlim, no neodvážili sme sa ich rušiť. V týchto hustých lesom sme si konečno mohli vydýchnuť. Cez deň sme s Torronom, už oveľa pokojnejším tempom, postupovali smerom k Malkécii a po nociach ma Bohyňa cvičila v používaní mágie. Po pár lekciách som sa naučila používať všetkých päť živlov – život, vodu, oheň, vzduch a zem. Takisto som sa naučila vytvárať silné štíty, ktoré dokázal spraviť len Kľúč. Začínala som konečne cítiť akýsi náznak radosť. Aspoň nejaký pocit sa mi vracia.
Po asi dvoch týždňoch cesty sme sa konečne dostali na hranicu Severného kniežactva jednorožca. Narozdiel od všetkých ostatných krajín, Malkécia ako jediná nemá pevné hranice. Ako sme sa vzďalovali od myslenej hranice, snehu ubúdalo a les pomaly redol, až sme s Torronom zastali na kraji lesa pred obrovskou lúkou. Bola neuveriteľne rovná, až neprirodzene. S pochybovačným pohľadom som pozrela na Torrona a on tlmene zavrčal.
Tu by mala byť Malkécia, Ansara, ale... ozval sa mi v hlave Torronov zneistený hlas. Urobila som krok vpred, načo Torron nesúhlasne zavrčal. A mal pravdu, zrazu sa predomnou zjavili dve postavy v dlhých čiernych plášťoch a s hlavou zahalenou kapucňou. Podvedome som urobila krok späť a zaujala obranný postoj. Torron výstražne zavrčal, až tým postavám prebehol mráz po chrbte. Cítila som ich pocity, čo je ďalšia z vlastností Kľúča. Chcela som sa otočiť a vrátiť späť, no aj za mnou už stáli ďaľšie dve postavy v rovnakých plášťoch a so zahalenou tvárou. Zboku prichádzali ďalší. Kľudne som čakala, čo bude ďalej a v mysli upokojovala aj Torrona, ktorý by sa zrejme inak rozbehol ako utrhnutý z reťaze a pováľal by ich všetkých ako kolky, do ktorých vpáli presne mierená prerastená pruhovaná bowlingová guľa.
„Kto si?“ spýtal sa chladne muž stojaci presne predomnou.
„Pochádzam z Tigrej zeme a toto je môj tiger...,“ vysvetlila som pokojne.
„Meno, chcem vedieť tvoje meno!“ prerušil ma prísnym tónom.
„Vedieť meno znamená mať moc....“ bránila som sa a Torron súhlasne zavrčal.
„Viem, preto ho odteba žiadam,“ nedal sa odbiť.
„A ja ti ho preto nepoviem,“ povedala som rozhodne.
„Tak potom odtiaľto živí neodídete,“ odpovedal mi škodoradostným tónom.
Uvidíme... dodala som v mysli Torronovi, ktorý vyzívavo zavrčal. Bola som pripravená použiť štít a hneď na to všetky živly, aby sme sa s Torronom odtiaľto dostali.
Keď poviem teraz, zaútoč! našepkala som Torronovi.
S radosťou....
Muž v pravej dlani zhmotnil energiu a chystal sa ju po nás hodiť.
„NIE!“ ozvalo sa spoza postáv a do kruhu, ktorý okolo mňa, Torrona a muža predomnou vytvorili, vstúpil starý čarodejník s hustou bielou bradou, ktorá mu padala na podobný plášť ako mali ostatný, ibaže v nádhernbej striebornej farbe. Narozdiel od tmavých postáv nemal zahalenú tvár. Jeho oči mali svetlú modrú farbu a vyžarovala z nich sila, ale aj dobrota. Na krátky moment sa naše oči stretli, no okamžite som pohľad sklopila. Moja dúhovka je totiž rovnako posiata ornamentami a runami ako moja pokožka na mesačnom svite, ibaže ona nepotrebuje mesačné lúče. Ornamenty a runy na nej vidno stále, ale treba na to buď perfektný zrak, alebo sa treba dlho sústrediť a hľadať ich tam.
„Má Kľúč, pane!“ protestoval muž predomnou.
Ako to vie? nechápal Torron.
Netuším... odpovedala som mu neisto.
„Nie,“ nespúšťal zo mňa oči plné údivu starec v striebornom plášti a očividne stále hľadal dôkaz, že sa mýli. Ale nemýlil...
„Ona je Kľúč...“
