1. kapitola
Posledné, na čo som si pamätala, keď som otvorila oči, bola smrť... Ležala som na tvrdej posteli v malej, jednoducho zariadenej, drevenej izbe. Poobzerala som sa okolo a chvíľami sa mi zdalo, že ju spoznávam. Nie, bol to omyl. Nepamätala som si absolútne na nič. Postavila som sa a prešla k malému oknu. Bola tmavá chladná noc. Jediné svetlo vyžaroval mesiac v splne zahalený jemnými oblakmi. Hľadela som do tmy a snažila som si spomenúť. Bolo to akoby moja duša toto miesto poznala, no pamäť to zapierala. Ako by som svet vydela rozmazane.
„Ansara...“ prudko som sa otočila za tým jemným tichým hlasom. Uprostred izby stála nepredstaviteľne nádherná žena v žiarivo bielych dlhých šatách s jemnými kučeravými vlasmi zlatavej farby s leskom platiny. Jej tvár bola neopísateľne krásna. Hľadela na mňa s láskavým úsmevom na tvári, ktorý vyžaroval dokonalý pokoj. Celá miestnosť sa naplnila jej prítomnosťou. Všetko akoby ožilo.
„Ansara?“ nechápala som.
„Áno, dieťa moje, odteraz budeš nosiť meno Ansara, Ansara Fa Mai. To znamená Slnečnica, ktorá sa ťahá za svojím svetlom. Som Bohyňa. Budem tvojím svetlom a povediem tvoje kroky. Budeš mojím poslom v tomto svete. Pomôžeš mi splniť moje sny,“ s neustálym úsmevom pokračovala, kým ja som len s úžasom počúvala jej slová, naplnené neuveriteľnou silou.
„A teraz, Ansara, ti vrátim tvoje spomienky na tvoj minulý život, budeš ich potrebovať,“ podišla ku mne a pravou rukou sa dotkla môjho čela. Začala som spoznávať túto izbu. Bolo to ako keď niekto prudko odtiahne hrubé závesy a vy si začínate zvykať na ostré svetlo, až sa vám obraz za oknom úplne vyjasní. Odrazu som si pamätala na všetko, no niečo mi v spomienkach chýbalo, cit.
„Všimla si si správne, Ansara,“ usmiala sa na mňa, no v okamihu jej tvár zosmutnela.
„Nedokážem ti vrátiť pocity. Ak budeš ale dostatočne silná, môžeš sa neskôr naučiť cítiť. Si totiž Kľúč, neobyčajná bytosť, ktorá dokáže spojiť dva oddelené svety. Zem a Sediru Nibis. Vlož svoju ruku do mesačného svitu,“ ukázala na lúče mesiaca, prenikajúce do izby. Podišla som až k miestu, kde už lúče nedopadali, neisto som natiahla ruku dopredu a nechala na ňu dopadaľ mesačný svit. Prudko som ju stiahla späť. Akonáhle sa totiž lúče dotkli mojej pokožky, zjavili sa nenej zvláštne ornamenty a staroveké runy. Keď som však stiahla ruku späť, okamžite zmizli. Pozrela som na Bohyňu. Povzbudivo sa na mňa usmiala a tak som ruku vložila späť. Nezdalo sa mi to, skutočne bola moja ruka celá posiata ornamentami a runami. Zvedavo som urobila krok dopredu, takže som takmer celá stála v mesačnom svite. A ako som predpokladala, celým telom sa mi tiahli rovnaké znaky ako na ruke. Ornamenty tiahli sa už od tváre, kde zdobili pery a orámovovali oči. Z ľavého oka vytvárali nad spánkom zvláštny ornament. Z pravého pokračovali k lícu, kde vykresľovali špirálu posiatu runami. Odtiaľ pokračovali krkom na chrbát, obkolesujúc stovku rún. Ďalej sa vlnili okolo pásu, točili sa okolo nôh a končili až na chodidlách. Cítila som každý záhyb, každú runu. Aj keď mesiac svietil len na tenké šaty, ktoré som mala na sebe, ornamenty a runy a pod nimi aj tak zjavili. Pomaly som si prstom prechádzala po špirále na líci. Bohyňa medzitým pokračovala:
„Kľúč existoval už od oddelenia týchto svetov, no bol zhmotnený do prívesku, ktorý zo sebou nosil Ochranca. Dnes v noci bol Ochranca nútený ho zničiť. Napadli ho „Deti noci“ a ja som sa rozhodla zhmotniť ho v tebe. Si výnimočná, nielen tým, že si Kľúč, ale aj svojou povahou. No nesieš na svojich pleciach obrovskú zodpovednosť. Tvojou krutou daňou za tento dar je aj to, že nič necítiš. Verím, že sa to naučíš, si silná. Preto som si ťa vybrala. Musíš sa dostať do Malkécie, hlavného mesta Sediri Nibis. Avšak nemáš veľa času, musíš sa čo najskôr vybrať na Zem, lebo na to bol Kľúč stvorený. Aby spájal naše svety. Inak Kľúč zanikne a oba svety sa nenávratne oddelia. Bez pomoci ľudí vyhladia „Deti noci“ a aj tento svet zanikne. Preto musíš okamžite odísť do Malkécie. Naučia ťa bojovať proti „Deťom noci“,“ vtom do izby vošiel obrovský tiger a uklonil sa Bohyni. Spoznala som ho. Bol to môj Torron. V Tigrej zemi, odkiaľ pochádzam, si totiž každý tiger zvolí svojho človeka. Keď sa prvýkrát dotknú, ich mysle sa dotknú a zostanú navždy prepletené. Ak zomrie človek, zomrie s ním aj jeho tiger. Ak zomrie tiger, jeho človek síce zostane na žive, no polovica jeho duše zanikne. Je to väčší trest ako smrť.
„Torron...“ oslovila som ho nesmelo.
„Tvoj tiger môže ísť s tebou, ale upozorňujem ťa. Na Zem s tebou ísť nemôže. Jeho duša by to nezvládla, je to príliš náročné,“ upozornila ma Bohyňa.
„A teraz už choďte, máte pred sebou dlhú a náročnú cestu. Neboj sa Ansara, vždy budem s tebou. Tento náhrdelník ťa bude chrániť,“ na krku s mi objavil prekrásny zlatý náhrdelník s príveskom dvoch prepletených sŕdc. Strieborného a zlatého. Okamžite mi odpovedala na nevyslovenú otázku:
„Strieborné srdce si ty, zlaté symbolizuje mňa. Je to znak toho, že vždy budem stáť pri tebe a schvaľovať toje kroky. Zlaté srdce zavesené na striebornom znamená, že máš slobodnú vôľu. Môžeš sa rozhodnúť podľa seba, no nezabúdaj, aké je tvoje poslanie. Si Kľúč a to je priveľká zodpovednosť. Šťastnú cestu, Ansara,“ usmiala sa na mňa a vzápätí zmizla.
Neváhala som a okamžite som šla baliť základné veci na cestu. Jedlo, fľašu s vodou, suché šaty a obvaz. S pomerne malou taškou sme s Torronom rýchlo vydali na cestu. Akurát svitalo. Do Malkécie to bol takmer týždeň cesty, no vedeli sme, že Bohyňa stojí pri nás...
